Tridsiata nedeľa cez rok

Bratislava, 27. 10. 2019

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie            Sir 35, 15b-17; 20-22a

Biblický text:

Pán je sudcom a pred ním sláva osoby (neznamená) nič. Pán nedáva nikomu prednosť pred chudobným a vypočuje prosbu ukrivdeného. Modlitbou siroty neopovrhne, ani vdovy, keď svoju žalobu prednesie s nárekom. Kto sa korí Pánovi, ako sa jemu ľúbi, toho prijme (na milosť), jeho modlitba sa približuje až k oblakom. Modlitba pokorného preniká oblaky: ani sa nevie potešiť, kým sa nedostane do jeho blízkosti, ani neodstúpi, dokiaľ Najvyšší nezhliadne na neho.

Komentár:

Prvé čítanie, je z knihy Sirachovho syna, ktorá patrí medzi takzvané múdroslovné knihy. Niekedy ju nazývame aj Ekleziastikus (typicky „cirkevný spis“). Boh nielen posielal prorokov, ale svoju pravdu dával poznať aj literárnym spôsobom formou rozličných prísloví, alegórií, porekadiel a básní. Vo všetkých múdroslovných knihách má centrálne postavenie pojem múdrosť (po hebrejsky chokmá). Múdrosť je tu chápaná ako najväčší Boží dar, ktorý môže dostať človek len od Boha, lebo múdrosť má svoj pôvod v Bohu, pred vekmi ju stvoril a bola pritom, keď Boh tvoril svet. Pripomeňme si, že Šalamún si od Boha prosil múdrosť, a práve preto, že to žiadal, Boh mu pridal všetko ostatné.

Múdrosť sa ponúka človeku preto, aby žil dobre. Múdrosť nám umožňuje pochopiť zmysel života a poznať prostriedky k tomu, ako ho dosiahnuť. Byť múdrym znamená byť dokonalým, podobným Bohu. Opakom múdrosti je zasa bezbožnosť. Múdrosť možno stratiť, tak ako aj Šalamún sa stal bezbožným. Skôr ako prijmeme tento Boží dar, je potrebné si priznať, že nie som dosť múdry. Potom je potrebné múdrosť hľadať a prosiť o ňu. Kto ju nájde, má ju prijať. Napokon má za ňu Bohu ďakovať a opäť po nej túžiť.

Múdrosť sa neskrýva, ale naopak, chce sa dávať. Z knihy Prísloví a z knihy Múdrosti poznáme obraz, ako zosobnená múdrosť pozýva na svoju hostinu. Kto ochutná z jej jedál, bude ešte viac po nej túžiť. Múdrosť zapustila svoje korene v Izraeli. Iba s Izraelom Boh uzavrel zmluvu. Izrael prijal Boží zákon zapísaný v Tóre – v Mojžišových knihách.
     Zvláštne postavenie medzi ostatnými múdroslovnými knihami má kniha Kazateľ. V určitom zmysle je takou provokačnou knihou medzi ostatnými múdroslovnými spismi. Márnosť nad márnosť, hovorí Kazateľ, všetko je márnosť. Táto kniha ukazuje kolaps starozákonnej múdrosti, ktorá nedokáže dať odpoveď na utrpenie spravodlivého (pripomeňme si Jóba) a najmä odpoveď na úzkostlivú otázku, či posledné slovo tu na zemi má smrť. Takto sa však pripravuje cesta, aby sám Boh dal odpoveď. (Heriban)

 

Náš úryvok je z 35. kapitoly a obsahuje tieto myšlienky:

-       V prvej časti sa hovorí o tom, že Boh sa zastane utláčaných – je to idea trvale prítomná v textoch sv. Písma Starého Zákona.

-       tento text bol vybratý ako doplnok k evanjeliu o farizejovi a mýtnikovi. Ukazuje nám, že Boh je nestranný pri posudzovaní človeka.

-       Bohu je milý ten, kto mu slúži v úprimnosti srdca. Nezáleží pred Bohom tak na vonkajšom efekte, ako na úmysle a úprimnosti nášho konania.

2. čítanie            2 Tim 4,6-8.16-18

Biblický text:

Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili. Nech sa im to nepočíta. Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu sláva na veky vekov. Amen.

Komentár:

Máme pred sebou pokračovanie 2. Tim. Tento úryvok je takou rečou na rozlúčku. Pavol si je vedomý toho, že zomrie, lúči sa so svojim žiakom Timotejom. Svoje väzenie prežíva síce v osobnej osamelosti, ale vo vedomí toho, že splnil svoje poslanie pred Pánom. Aj keď nemá pred sebou nejakú ľudsky pokojnú a príjemnú budúcnosť, nezúfa si, naopak povzbudzuje aj Timoteja vo viere a v dôvere v Boha.

Evanjelium Lk 18, 9-14

Biblický text:

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Komentár:

V texte sa vyskytujú dva základné pojmy, ktoré sú zároveň aj protikladmi a to:

• ·         Farizej – farizeji boli predstavitelia židovského smeru z čias okolo začiatku nášho letopočtu, ktorý mali mimoriadne prísne náboženské a politické postoje. Keďže Starý zákon o farizejoch nevie, tento smer vznikol pravdepodobne v 2. st. pred Kr. Farizeji striktne dodržiavali mojžišovské zákony. Keďže dobre poznali zákony, mali u nevzdelaného ľudu veľkú autoritu. Ježiš tvrdo odsudzoval ich nadutosť, samoľúbosť a pretvárku.[1] Farizej Bohu vyratuje, čo všetko on robí. Kým zákonné predpisy požadujú postiť sa raz do roka „v desiaty deň mesiaca“ (Lv 16,29), on sa postí dvakrát v týždni. Kým Zákon predpisuje desiatok z niektorých plodín, on ho odvádza zo všetkého, čo má. Farizej vyjadril celé svoje vnútro, je spokojný sám so sebou, pochvastal sa, je plný seba, hovorí len o sebe, porovnáva sa, aby sa povyšoval, pohŕda inými. Ani slovo úprimnej vďaky pred Bohom a pokory. Hovorí bez bázne a úcty voči Božej svätosti.[2]
• ·         Mýtnik – židovský výberca daní a ciel, poverenec rímskej ríše. Židia týmto povolaním pohŕdali, pokladali ho za hriešne. Keď sa Palestína stala rímskou provinciou, nevyberali dane a mýto Rimania, ale túto funkciu prenajímali jednotlivcom alebo spoločnostiam obyčajne na päť rokov.[3]

Modlitba mýtnika je úplne iná ako modlitba farizeja. Mýtnik sa nechváli, ale ani neponosuje, prijíma verejné pohŕdanie ako zaslúžené a s pokorou. Neopovažuje sa ani pozdvihnúť oči k nebu, má ich sklopené na znak toho, že sa cíti pred Bohom vinný. Na znak ľútosti sa bije v prsia a vydáva sa do Božích rúk. Farizej sa označoval za toho najlepšieho z najlepších, no mýtnik sa považuje za jediného podlého spomedzi všetkých ľudí. Vydeľuje sa sám s hanbou od všetkých ľudí, izoluje sa od nich a prosí: „Buď milostivý mne hriešnemu!“[4]

 

Odchod z chrámu je v podobenstve naznačený len duchovne: „Hovorím vám, tento odišiel domov ospravedlnený, nie tamten.“[5]

V niekoľkých málo vetách je vykreslená v ostrom protiklade mýtnikova pokora a farizejova pýcha. Podobenstvo je adresované farizejom. Ježiš to síce výslovne nehovorí, no z napísaného slova „na sebe si zakladali a ostatnými pohŕdali“ je zrejmé, že práve ich mal Ježiš na mysli, keď prednášal toto podobenstvo. Náuka plynúca z podobenstva sa zdá jasná a predsa ju Ježiš predkladá. Robí to pravdepodobne preto, že jeho poslucháči z radov farizejov v kútiku srdca sympatizovali viac s pyšným farizejom, než s pokorným mýtnikom.

Toto podobenstvo je taktiež utešujúcim posolstvom o Božom milosrdenstve. Hriešnik činiaci pokánie je Bohu milší než pyšný, považujúci sa za spravodlivého. Zaznieva tu i téma apoštola Pavla o ospravedlnení skrze vieru.

Po prečítaní tohto podobenstva by sa mal každý z nás zamyslieť nad svojou modlitbou a  nad svojím prežívaním liturgie a zhodnotiť, či to nie je len falošná zbožnosť. Skutočnosť, že Boh sa môže od nás odvrátiť pre predstieranú zbožnosť je až príliš veľkým nebezpečenstvom.

Mali by sme si taktiež brať príklad z mýtnikovej pokory a poníženosti, pretože nereptal proti Bohu i napriek tomu, že nemal ani spoločenské uznanie a postavenie, ani  autoritu.

Chybou farizeja nebolo to, že plnil predpisy aj navyše, ale to že si zakladal na sebe a ostatnými pohŕdal...

Záver: Toto evanjelium je evanjelium nádeje – že aj ten, kto je na tom pred Bohom naozaj katastrofálne – má nádej na ospravedlnenie. Treba len v pokore uznať svoju hriešnosť a nesúdiť iných ale seba pred Pánom. 15. kapitola Lk – 3 podobenstvá o Božom milosrdenstve: najkrajšie z nich hovorí o návrate márnotratného syna.