Preskočiť na hlavný obsah Prejsť na hlavnú ponuku

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky   Dnes je 28. marec 2024, štvrtok
 

Tridsiata druhá nedeľa cez rok

Bratislava, 10. 11. 2019

Ponúkame biblické texty a krátke komentáre k nim:

1. čítanie            2 Mach 7, 1-2. 9-14

Biblický text:

Tiež sa stalo, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, aby ich tak donútil požívať nedovolené bravčové mäso. Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: „O čom nás chceš vyšetrovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? Hotoví sme radšej zomrieť, ako prestúpiť otcovské zákony.“ Keď už dodychoval, zvolal: „Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život.“ Po ňom sa tretí stal predmetom posmechu. Keď žiadali od neho jazyk, rýchlo ho vyplazil, potom smelo vystrel ruky a statočne povedal: „Z neba som ich dostal, ale pre (Božie) zákony ich nepokladám za nič, lebo sa nádejam, že ich opäť dostanem od neho.“ I zarazil sa kráľ aj so svojou družinou nad mladíkovou srdnatosťou, že za nič nepokladal muky. Keď tak dokonal, zohavili aj štvrtého tými istými mukami. Krátko pred skonom takto hovoril: „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi. Ale pre teba niet vzkriesenia k životu.“

Komentár:

  • V čítaniach dnešnej nedele bude rezonovať myšlienka zmŕtvychvstania.
  • Prvé čítanie je z 2 Mak. Knihy Machabejcov. Týmto názvom sa označujú štyri starožidovské spisy o prenasledovaní Židov a o ich náboženskom a politickom odboji pod vedením Machabejcov.
  • Prvá a Druhá kniha Machabejcov sú inšpirované deuterokanonické spisy Starého zákona, Tretia a Štvrtá kniha Machabejcov sú starozákonné apokryfy. Knihy sa nazývajú podľa mena príslušníkov židovskej rodiny veľkňaza Matatiáša a neskôr celej dynastie, ktorá vládla v Judei od r. 166 do r. 37 pred Kr. Jozef Flávius ich vo svojich dielach nazýva Hasmoneovci (porov. Starožitnosti, XII, 6, 1; XX, 8, 11; 20, 10).
  • Pôvod a význam mena sa vysvetľuje rozličným spôsobom. Meno pravdepodobne značí "kladivo" (aram. makkabá), lebo Júda a jeho nástupcovia boli akoby kladivom na nepriateľov, alebo "ničiteľ" (z hebr. kabáh = ničiť, hubiť). Podľa iného výkladu meno značí "vyvolený Jahvem" (hebr. makkabjahú); podľa rabínsko-kabalistického výkladu sa toto meno skladá z prvých hebrejských písmen (mkby) slov výroku: "Kto je rovný tebe medzi bohmi, Pane?" (porov. Ex 15, 11).
  • Tieto knihy patria k mladším knihám Starého Zákona. Obe sa datujú do roku 100, resp. do 1.pol. 1. stor pr. Kr.
  • V úryvku je predstavená viera v zmŕtvychvstanie spôsobom, aký nenájdeme nikde inde v SZ. Nie je to však jediná a hlavná výpoveď úryvku. V historickom kontexte tieto slová znamenali posilu pre čitateľov, nakoľko Židia boli vo veľmi zlej situácii: v decembri 167 pred Kr. v Jeruzalemskom chráme bola postavená socha boha Dia olymského a bolo nariadené odpadnúť od židovskej viery pod trestom smrti! Teda toto povzbudenie znamenalo asi toľko ako známe kresťanské: „krv mučeníkov je semenom nových kresťanov“ 

2. čítanie            2 Sol 16-3,5

Biblický text:

Sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove. Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak ako u vás a aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí; lebo nie všetci veria. Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým. Dôverujeme vám v Pánovi, že robíte a budete robiť, čo prikazujeme. Nech Pán vedie vaše srdcia k Božej láske a ku Kristovej trpezlivosti.

Komentár:

  • Prakticky všetky listy sv. Pavla majú rovnakú štruktúru: okrem úvodu a záveru majú dôležitú náukovú časť a povzbudzujúcu (parenetickú). V našom úryvku nachádzame práve toto „slovo povzbudenia“ pre kresťanov v Solúne.
  • Pavol ich povzbudzuje k modlitbe za šírenie Pánovho slova. Táto modlitba má dvojaký účinok: pomáha v apoštoláte a modliaceho sa utvrdzuje vo viere.

Evanjelium                  Lk 20, 27-38

Biblický text:

Tu prišli k nemu niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva »Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba«. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

Komentár:

U Lukáša je smrť a vzkriesenie Ježiša Krista stredobodom jeho diela, tak aj otázka vzkriesenia ľudí je pre neho veľmi podstatná a vysvetlenie nie je určené iba saducejom, ale cez nich aj pohanokresťanom, pre ktorých Lukáš písal.Základnú schému i literárny druh látky danej perikopy autor Lk evanjelia prevzal z Markovho evanjelia a podstatne ju rozšíril. V kontexte sú posledné tri jeruzalemské spory, ktoré sa  týkajú výkladu Písma.  Zmyslom Lukášovho rozprávania je obrana kresťanskej viery vo vzkriesenie. 

Vysvetlenie výrazov v texte: 

 saduceji: protivníci v predchádzajúcich textoch boli veľkňazi (20,20), starší (20,1) a farizeji (19,39). Židovská strana saducejov bola aristokratickou vrstvou a tvorila nábožensko-politický stav. Od čias Šalamúna až do obdobia Machabejcov  zastávala veľkňazský úrad. V helenistickom období saduceji sympatizovali s gréckou kultúrou, mali značný politický vplyv a za nadvlády Rimanov predstavovali spolu s veľkňazom vládnucu vrstvu. Saduceji odmietali tradície, ktorých sa držali farizeji, popierali vieru vo vzkriesenie po smrti a snažili sa poukázať, že vo svetle zdravých, praktických príkazov Tóry celá myšlienka vo vzkriesenie nedáva zmysel.  V Novom zákone saduceji vystupujú spolu s farizejmi, aby pokúšali Ježiša. Ježiš varuje učeníkov pred obidvomi /Mt 16,6 – 12/.

 Na rozdiel od farizejov, ktorí zachovávali tradície „starších“, saduceji sa pridŕžali iba Pentateuchu. Neverili vo vzkriesenie mŕtvych a v odplatu na druhom svete, tvrdili totiž, že duša zomrie s telom. Popierali tiež jestvovanie anjelov a duchov, ako aj Božie zásahy do života ľudí.

Saduceji boli úzko spätí s jeruzalemským chrámom, a po jeho zničení zanikli ako politická strana. Stopy ich náboženských názorov možno nájsť v rabínskom judaizme talmudského obdobia. 

Sedem bratov: Ak vychádzame z Dt 25,5 – 10, zámerom prípadu siedmich bratov je ukázať nezmyselnosť viery vo vzkriesenie a dokázať nesúlad tejto viery s Pentateuchom. Pretože všetkých sedem bratov ju malo za ženu, komu bude manželkou pri vzkriesení? Tu sa môže jednať o narážku na Raguelovu dcéru Sáru, ktorá prežila sedem manželov (Tob 3,8 ,. 6,14).

Ako anjeli: O anjelskej podobe vzkrieseného života čítame napr. v židovských apokryfoch: „Budú bývať vo výšinách toho sveta a pripodobnia sa anjelom, budú rovní hviezdam.“ ale aj v 1 Kor 15,35 – 50. Pretože vzkriesený život sa bude odlišovať od pozemského života, nemá príklad, ktorý saduceji uviedli silu zvrátiť vieru vo vzkriesenie.

Bohom Abraháma: Pretože verše Ex 3,6.15-16 pochádzajú z Pentateuchu, musia saduceji ich svedectvo brať vážne. (Uznávali iba Pnt). Biblické verše sú vysvetlené tak, aby vyjadrovali, že Boh pokračuje v osobnom vzťahu s predkami Izraela, a preto musia byť živí. Toto robí z časti Pentateuchu svedectvo viery vo vzkriesenie.

Vzkriesenie a „synovia vzkriesenia“ (20,36)  Apokryfné spisy apokalyptického charakteru, ktoré odrážajú náboženské predstavy v Ježišových časoch, neponúkajú jednotnú predstavu o živote po smrti. V niektorých pasážach ho chápali veľmi materiálne. Ježiš svojím učením, svojou smrťou a zmŕtvychvstaním pravdu o večnom živote objasnil. Výraz „synovia vzkriesenia“ (použitý iba u Lukáša) odráža židovské  a semitské pozadie a označuje tých, čo majú účasť na vzkriesení. „Synovia Boží“ by podľa starozákonnej terminológie mohli byť anjeli.  

Viera vo vzkriesenie v Starom zákone je vyjadrená takto: 

V Starom zákone zázraky vzkriesenia, vykonané prorokmi Eliášom a Elizeom ukazujú, že Jahve môže oživiť mŕtvych. Takto chápaná pravda o vzkriesení bola skôr v tieni, až kým sa v neskoršom judaizme jasne neobjavila u proroka Daniela (12,2-3) a v knihe Machabejcov. Danielova apokalypsa hovorí: “Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večnú hrôzu.“ (Dan 12,2).

  Čítanie z 2 Mach 7,1-2.9-14 zberá prekrásne tvrdenia z úst siedmich bratov Machabejcov, ktorí smelo podstúpili mučeníctvo – naše prvé čítanie. 

Spor  vo vzkriesenie za čias Ježiša:  

V Ježišových časoch viera vo vzkriesenie bola veľmi živá (vidieť to na príklade farizejov) a odvrhovala ju iba sekta saducejov. Pre svoju argumentáciu uvádzajú príklad ženy, ktorej zomrel prvý manžel bez syna a dediča. Zákon Dt 25,5 – 10 vyžadoval, aby si brat zomrelého zobral vdovu po  bratovi a splodil syna, ktorý by bol považovaný za dediča zomrelého. To sa i stalo. Ale i druhý manžel zomrel bez syna a podobne všetci siedmi, ktorí sa snažili zachovať Zákon. Saduceji potom vysvetľujú, čo považujú za nezvratnú prekážku celej myšlienky vzkriesenia: „Potom pri vzkriesení, čia bude tá žena, keď ju všetci siedmi mali za manželku?“ Svojou otázkou chceli pre vieru v zmŕtvychvstanie zosmiešniť a priviesť Ježiša verejne do rozpakov, ale tým súčasne polemizovať proti viere vo vzkriesenie. Nevieme posúdiť, či saduceji v podobenstve o vinici: Lk 20,9 a pri citovaní Ž 118: „Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uhoľným“, postrehli, keď Ježiš naznačil že vstane zmŕtvych, a chceli zabrániť, aby táto myšlienka nezakotvila v povedomí ľudí, alebo chceli Ježiša presvedčiť o učení ich teologickej školy. Isté je, že všetci synoptici vidia kľúčovú udalosť a úzky vzťah tejto otázky vzhľadom k Ježišovým tvrdeniam, že je Mesiáš a Spasiteľ sveta.  

Ježiš spor rieši takto: 

Ježiš najprv ukazuje, že saduceji nerozumejú zmyslu vzkrieseného života, a potom tvrdí, že i samotný Pentateuch Ex 3,6.15-16 obsahuje doklady pre vieru vo vzkriesenie. Na onom svete, pri vzkriesení, v inom veku, už nebude ani manželstvo ani sobáš, tak ako tam nebude ani smrť. Panuje tam  totiž nesmrteľnosť, ktorá nevyžaduje plodenie nového života. „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú“. 

Evanjelista Marek zdôvodňuje tento stav ešte poznámkou, že vzkriesení sa podobajú anjelom: „...sú ako anjeli v nebi“/Mk v.12,25/ a to preto, aby poukázal na život bez manželstva a bez pohlavného rozlíšenia. Oslávené telo nebude podliehať zákonom tela.  Potom Lukáš uvádza dôvod: „Už ani umrieť nemôžu... “/Lk 20,36/, teda nesmrteľnosť. „Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia,  ani nevydávajú.“ /v. 35/. Tým sa manželstvo charakterizuje ako skúsenosť „tohoto veku“ /porovn. Lk 16,8

Ježiš sa vo svojej odpovedi usiluje vysvetliť, že život vzkriesených sa nemá chápať iba akési „predĺženie“ pozemského života. V 1. Henochovej knihe sa vyvolení porovnávajú s anjelmi..

V rozprávaní o horiacom kríku /Ex 3,6.15/ sa zjavil Boh Mojžišovi ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba – ako „Boh živých“, keď už patriarchovia boli dávno mŕtvi. Lukáš na to nadväzuje vyznaním: „...lebo pre neho všetci žijú.“ ( Lk 20.38b) Tým sa vyznáva Boh ako univerzálny stvoriteľ a Pán života všetkých živých i mŕtvych – a súčastne sa zdôrazňuje kontinuita a večnosť božského života vo veriacich.

Ak sa Mojžišovi sám Boh predstavuje ako Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov, musia byť títo patriarchovia v Mojžišovej dobe stále nažive. A pretože bolo známe, že všetci traja zomreli, musí byť ich život vzkrieseným životom. Takto bolo diskutujúcim saducejom ukázané, že viera vo vzkriesenie sa v Tóre nachádza.

 Oproti saducejom boli niektorí Židia, ktorí verili vo vzkriesenie, ale predstavovali si ho ako pokračovanie terajšieho života vo vystupňovanej miere: bude to hostina s jedlom a nápojmi. Dodnes si niektoré primitívne kmene (len?!) predstavujú takto život po smrti.                                                              

Text tiež predstavuje Ježiša ako vykladača Písma, schopného vyrovnať sa tým najlepším z nich a v debate nad nimi zvíťaziť.  

Riešenie, ako ho Ježiš predložil  

Ježiš na správanie saducejov odpovedá tak, že ich porazil ich vlastnými zbraňami. Použil citáty, ktoré pre nich platili. Takto opravil ich nesprávne chápanie Písma, a dáva im nečakanú odpoveď, v ktorej odlíšil život „tohoto veku“ a „tamtoho veku“, kde nebude žiadne manželstvo.

Tým však nechce Ježiš v žiadnom prípade povedať, žeby manželstvo ako pozemská skúsenosť a inštitúcia bola bez významu pre večný život. Skôr koriguje naivnú predstavu, ktorá predpokladá na onom svete len predĺženie a opakovanie pozemských skúseností. Vzkriesenie má však podstatne novú kvalitu, nakoľko ľudia pri ňom sú nesmrteľní a podobajú sa anjelom, a preto nebude potrebné manželstvo na zaistenie zachovania ľudského pokolenia. Ich život bude podobný životu anjelov a ako anjeli budú „Božími synmi“, doslova „ a sú synmi Božími, synmi vzkriesenia.“ Čiže milosť adopcie, ktorú prijali ako zárodok pri krste, sa naplno rozvinie a strhne celého človeka, a teda aj telo, ktoré bude premenené. Ježiš prevzal a potvrdil židovskú vieru vo vzkriesenie mŕtvych, predsa však táto viera nadobúda definitívny význam iba po osobnom vzkriesení Ježiša. Vzkriesenie  - transubstanciácia smrti.

  P.s. Treba použiť celý úryvok, keby sme použili skrátený, tak nám unikne celá logika Ježišovej odpovede  saducejom.

 

 

Dôležité odkazy

Dôležité oznamy